Iveta Rajtáková

Človek mal túžbu. Beznádejnú a nesplniteľnú. Nedávala mu spať ani jesť. Líhala s ním a zobúdzala sa s ním.Pálila ho pri každej myšlienke a pri každom slove. Dni, týždne, mesiace, roky…
Človek sa naučil so svojou túžbou žiť. Ako s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá nezabíja, ale bolí. Nakoniec sa už ani neodvážil dúfať, že by sa mohla naplniť. Želal si len sen. Chcel, aby sa mu prisnil aspoň sen, ktorý ho poláska. V ktorom sa jeho túžba splní. Ale ani ten dlho-predlho neprichádzal.
Niekoľko rokov človek túžil po šťastnom sne. Až raz sa mu prisnil. Sen o naplnenej túžbe. Človek bol nekonečne šťastný. Vo sne. Keď sa zobudil, pochopil, že jeho túžba sa môže naplniť len vo sne a horko sa rozplakal.