Možno ste to aj vy. Možno ste tak dávno svoje brnenie neodložili, že ani neviete, že ho nosíte. A možno ho odkladáte každý večer keď vás nikto nevidí, a ráno, ešte predtým, než by vás ktokoľvek mohol zazrieť, sa úzkostlivo dôkladne opäť obrníte. Založíte drôtenú košeľu, na hruď (o hruď treba osobitne dbať ) nasadíte pancier, na ruky a nohy chrániče, na hlavu prilbu. Do ruky štít a do druhej ťažkú zbraň. Hotovo. Cítite sa bezpečne. A je vám takto pohodlne ?
Nechcela by som byť na vašom mieste. To vaše brnenie vás chráni aj obmedzuje. A je ťažké. Niekedy by ste sa možno aj chceli rozbehnúť…. ale bežte s horou železa, ktorú vláčite so sebou. Asi je vám pod tými panciermi horúco a možno máte občas neprekonateľné nutkanie sadnúť si, zložiť si aspoň tú prilbu a počúvať hlas človeka. Neuspokojiť sa s tým, že počujete, len ak niekto kričí, lebo žiaden iný zvuk k vám neprenikne. Raz zasa počuť aj šepot. Vidieť aj niečo iné, ako vám dovolí úzka štrbinka na prilbe. Vidieť jediným pohľadom aj modrú oblohu, aj zem pod nohami.
Možno by ste si chceli zložiť rukavice a pripomenúť si, aké je to dotýkať sa obyčajných vecí. Možno vás niekedy napadne aj myšlienka, že by ste mohli skúsiť, tak, ako pred dávnym časom, dotknúť sa človeka. Potom si spomeniete na to, aké to bolo keď ste sa človeka naozaj dotkli. Keď ste držali za ruku žijúcu bytosť a bolo vám tak sladko. A potom vás tá ruka pustila. Alebo len chcela držať inak. A zrazu bolo všetko preč. A zostala len nekonečná bolesť v srdci. A na srdce, na to treba dávať zvláštny pozor. Lekári by povedali, že je zdravé a bije ako zvon. A ono si nechce dať povedať. Len bolí a bolí.
A tak sa z vás stal ťažkoodenec. Pomaly. Najprv len rukavice. Lebo dotýkať sa môže byť nebezpečné. Potom prilba, lebo aj počuť niekedy zabolí. Skryť oči. Tie potvory, veľa prezradia. A pancier na hruď. Lebo na srdce, na to si treba dávať zvláštny pozor.
A potom ste zistili, že nič z toho nestačí. Brnenie nepomôže. Srdce, potvora aj tak zabolí. Vyzbrojili ste sa. A oháňate sa …. zakaždým, keď niekto podíde k vám tak blízko, že by sa vás mohol dotknúť. Svojimi holými rukami vášho brnenia. Alebo by možno mohol zazrieť vaše oči utopené v čiernej tme. Možno by ste počuli, ako sa vám prihovára. A možno rozdávate údery len preto, lebo vás srdce zabolí, (na srdce treba dávať osobitný pozor) keď vidíte niekoho neozbrojeného A ľahkomyseľne odvážneho. Niekoho, kto si na srdce pozor nedáva. A vtedy vás premkne nekonečná ľútosť a nenávisť zároveň. Ľutujete sami seba a nenávidíte každého, kto to svoje bijúce srdce neskrýva pod studené brnenie. Každého, kto si na srdce pozor nedáva.
A tak sa potácate týmto svetom, ťažkí svojím strachom a nevraživosťou. Hlinená armáda príšer, ktoré uviazli kdesi medzi svetom živých a neživých. Primálo živí na to, aby ste žili a primálo mŕtvi na to, aby ste zomreli.
